Pokec

Chovom kôz sa zaoberám cez 20 rokov. Snažím sa o to, aby ich chov bol pre mňa čo najmenej ekonomicky vyčerpávajúci. Pokiaľ je možnosť pasenia, využívam ju čo najintenzívnejšie. Je to veľmi dôležitý predpoklad ich rentability chovu. Ku kozám treba pristupovať kľudne a s citom. Za seba môžem povedať, že pri ich temperamente sa mi to nie vždy darí úplne dodržiavať. Zvlášť keď nejaká ujde a navštívi vašu záhradu, kde zožerie zelinu, ale len vtedy, keď už zožrala všetku ostatnú úrodu. Našťastie kozy sú dosť maškrtné, tak obyčajne zjedia z každého troška a na ukážku vám vždy niečo z úrody nechajú. Ťažko im vysvetlíte, že cibuľové semiačko pestujete kvôli sadbe na budúci rok - im chutí okamžite, že mrkva bez vňatky nenarastie, alebo že nezrelé hrozno je kyslé a keď dozrie, že lepší je z neho burčiak ako potrava pre kozy.

  Kozy musia mať pre svoj spokojný život maštaľ s rozmerom aspoň 2x2 m (samozrejme, čím väčšia tým lepšia). Zateplená nemusí byť, len aby na ne nepršalo a neboli v prievane. Od jari do jesene môžu byť chované aj vonku, v ohrade s prístreškom s ochranou proti vetru. S podlahou si netreba robiť nejaké veľké starosti, dôležité je, aby boli na suchom. Či prikrmujete zeleným, alebo senom, koza dáva asi tretinu pod seba, čo slúži síce ako drahá, ale kvalitná podstielka. Nutnosťou je prístup k pitnej vode.

  Raz za čas (cca za 3 mesiace), treba kozám obstrihať nechty na nohách. Po krátkej ukážke to zvládne každý záujemca. 

  Naučiť kozu na dojenie, nie je ľahké. Metóda propagovaná v literatúre – dajte jej niečo žrať sa mi veľmi neosvedčila. Ideálne je, keď jej „vysvetlíte“ že ju podojíte, či sa jej to páči, alebo nie! Niekedy stačí byť trpezlivý, inokedy jej treba dohovoriť ručne a sú typy, na ktoré zaberie len palica. (Kozy majú medzi sebou vybudovanú prísnu hierarchiu a musia pochopiť, že vy ste vodca stáda.) V čase najvyššej laktácie, sa doja 2x denne. Postupom času dojivosť upadá (veľmi je závislá od krmiva). Obyčajne prechodom na seno a zvlášť keď nie je dostatok šťavnatých okopaním, sa znižuje a stačí dojiť raz za deň. Jadro v lete nedávam vôbec a v zime podľa požadovanej produkcie mlieka. (Možno robím niekde chybu, ale množstvo produkcie mlieka nie je u mňa priamo úmerné množstvu jadra a tak ho dávam len minimálne, poprípade po zasušení vôbec!)

  Mlieko požívame hlavne na pitie. Zo začiatku sme ho pili surové, ale po porade s lekármi, som uznal, že sú aj určité negatíva surového mlieka (hlavne z hľadiska infektologického) a tak ho radšej prevárame. Takto upravené si dlhšie zachová nezmenené svoje chuťové vlastnosti a mne aj chutí viacej. Doplnené po cca 5 rokoch: Keďže som prečítal strašne veľa literatúry a názorov, po nejakom čase som sa opäť po zvážení všetkých pre a proti vrátil k surovému mlieku. Konzumujem ho denne uz vyše 10 rokov (cez zimu beriem z mrazničky) a zatiaľ nemám dôvod to meniť. Najhlavnejším dôvodom návratu je, že surové kozie mlieko je ako jediné zásaditotvorné, pričom po prevarení sa mení na kyselinotvorne, ako všetky ostatné. Mne veľmi pomáha napríklad pri zabraňovaní, či potláčaní "kyseliny" v žalúdku. Ak máte kôz viacej a dobre doja, vítaným spestrením jedálneho lístka je aj kozí syr, či kefír. V poslednej dobe sme sa naučili robiť aj bryndzu. Niečo neskutočné a jednoduché, veľmi doporučujem.

Od skorých jarných mesiacov (po roztopení snehu) kozy vynášam skoro ráno na pašu. Pasiem ich tak, že koze dám retiazku a cez otočnú karabínu uväzujem na asi 5 m. dlhú reťaz, ktorú pripevním na asi 25 cm dlhý kolík o priemeru asi 1-1,5cm a tento zatlčiem až na doraz do zeme. Z vodou cez deň si nerobím starosti, koza sa prepasie a stačí sa jej napiť po príchode z paše. (Predpoklad je, že je na zelenom krmive!) Brávam ich až na večer.
  Aj keď sa kozy chovajú hlavne pre mlieko, vítaným spestrením jedálnička je aj kozľacina. Niektorým slabším náturám teraz prichádza zle, pri pomyslení, že by dakto mohol zabíjať tie malé, zlaté, milé, bezbranné a neviem ešte aké ťuťuli muťuli kozlence. Ale nebojte sa, kým bude mať kozľa jatočnú hmotnosť a budete sa oň starať, rýchle Vás prejdú všetky superlatíva ktoré ste používali v súvislosti s ním! Stačí, keď Vám zopárkrát vyskočí na strechu, rozbije nejaké škridly, zhodí a rozbije naukladané tehly, či spraví vám priehlbinu na streche auta. S pribúdajúcimi týždňami jeho života, Vám začne rýchle ubúdať Vaša trpezlivosť až sa pristihnete pri myšlienke, že sa neviete dočkať, kedy mu už konečne "vykrútite krk"! (Kto sa teraz pohoršuje, nech si vyskúša chov na vlastnej koži). Capkov určených na konzum, doporučujem hneď ako to bude možné kastrovať, pretože ináč má ich mäso dosť nepríjemnú pachuť.

Choroby: Ja mám skúsenosť, že koze buď nič nie je, alebo uhynie. Volať veterinára okrem prípadov, keď sa zduje ani veľký význam nemá. V prípade pozvoľnej zmeny rôznych druhov krmiva sa zduje len výnimočne, ale pri dodržiavaní všetkých mne známych zásad, sa mi to raz stalo! Nehovoriac o situáciách, kedy Vám koza ujde z maštale a dostane sa k Vašej zásobe s jadrovým krmivom. Ak nie je naň zvyknutá tak sa s ňou radšej preventívne rozlúčte!

Koza a iné domáce zvieratá

Podľa mojich skúseností sa koza znáša so všetkými domácimi zvieratami v celku dobre, snáď najväčší problém môže spôsobovať koza iná. Najlepšie je chovať kozy z jedného vrhu, vtedy si v rámci „rodiny“ spravia poriadok a problémy nebývajú. Horšie to býva, ak si prinesiete kozy z rôznych chovov a už dospelé...Niekedy si zvyknú, niekedy to zájde až tak ďaleko, že nebudú môcť byť spolu na voľno.

Koza a pes: Konkrétne táto symbióza môže zaujímať viacero čitateľov. Nie je problém a ak je, tak je problém v majiteľovi psa. Pes je pre kozu nezaujímavý, ale ak ju začne napádať niektoré kozy sa aktívne bránia a sú schopné psa aj zahnať, ale väčšina kôz reaguje útekom, čo je voda na mlyn pre psa, ktorý má z toho zábavu a keď nie je okamžite psovodom „usmernený“ , táto zábava môže časom prerásť až do okamžitého zlikvidovania každej kozy, ktorú pes objaví...  Moji psy boli väčšinou v tomto vzťahu bez problémov. Nesmiete ale psa (veľké plemeno) učiť, aby Vám pomáhali pri „výchove“, či naháňaní neposlušných kôz, lebo počiatočná pomoc takéhoto pomocníka určite prerastie do loveckého pudu, čo sa mi tiež už stalo a potom na zvládnutie takéhoto psa už treba väčšiu námahu (ale ide aj to! :) ) Samozrejme nechať Dobermana, či Ovčiaka s kozou dlhodobo bez dozoru neodporúčam...