Pokec

Lenka bola tmavá hnedka, temperamentnej a veľmi vyrovnanej povahy. Bol to môj druhý kôň. (Prvým bol Furioso Dovan.) Nikdy by som neveril, že môže existovať kôň, ktorý je temperamentný a pritom kľudný, ktorý nerobí žiadne vylomeniny. Jej jedinou „zlou“ (ale zvládnuteľnou) vlastnosťou bolo, že chcela stále len cválať.
  Keď sme ju kúpili, nevedela čo je to príroda. Vody sa bála asi najviac. Neskôr zvládla väčšinu terénu a voda nebol žiadny problém. Pasenie na voľno v prírode dopadlo tak, že keď sme ju pustili na krásnej zelenej trávičke, aby sa pásla, dvakrát si odhryzla a kým ste sa spamätali, už bola doma na dvore a netrpezlivo čakala, čo jej dáme jesť. Tak sme to riešili uviazaním na reťaz . Ale tiež zo začiatku viacej udupala, ako spásla...
 (Nedajte sa pomýliť na zadnej nohe pri psovi je rana, ale nie od psa. Prechodom cez most po železných schodoch bez zadnej steny, sa jej prepadla noha do medzi otvoru, zvalila sa so mnou na ne! Dodnes nepochopím, ako som ju z toho dostal. Zranenie neskôr sa úplne zahojilo a nemalo žiadny vplyv na jej neskoršiu upotrebiteľnosť)

  Kôň s pánom je otec nášho Agbara, odfotený tesne pred jeho splodením. Ani nie o päť min nato, som skoro prišiel o život. Žrebec sa vytrhol, kopol od nedočkavosti kobylu, ktorú som ja držal, tá za vzopäla, mňa stiahla a žrebec vykopol znovu. Zaregistroval som nepríjemné puknutie a so zlomenou rukou som sadol na babetu a odšoféroval ju do 4 km vzdialenej nemocnice kde mi dali sadru. Hlavu som mal vtedy asi 10cm od ruky...
   
  Pán, ktorý ho drží, asi za pol roka na to tragicky zahynul.(Nie pri koňoch...) Česť jeho pamiatke!  

Lenku sme po asi 7 rokoch predali, nakoľko dcéra išla na VŠ a na jedného (zamestnaného) človeka to bolo zrazu strašne veľa roboty. Začala mať aj zdravotné problémy. Svojim temperamentom a našou neskúsenosťou si prešľapila ľavú sponku na prednej nohe a začínala pri väčšej záťaži krívať...